Christos si raz v dome, do ktorého bol pozvaný všimol, ako si hostia vyberali popredné miesta. Postrehnúc tento detail, Pán, pre ktorého v morálke nebolo nič druhoradé, povedal slová, ktoré znejú v celom svete dodnes: „Keď ťa niekto pozve na svadbu, nesadaj si na prvé miesto, aby medzi pozvanými nebol niekto dôstojnejší, ako si ty. A prišiel by ten, čo pozval teba i jeho a povedal by ti: Uvoľní miesto tomuto. A vtedy by si s hanbou musel zaujať posledné miesto. Ale keď budeš pozvaný, choď a sadni si na posledné miesto, aby keď príde ten, čo ťa pozval, povedal ti: Priateľ, postúp vyššie! Vtedy budeš poctený pred všetkými pozvanými. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený“. (Lk 14,8-11)
Ľudská samoľúbosť sa najviac prejavuje práve v životných situáciách, pri návštevách, v hoteloch, pri stolovaní. Ako kedysi, aj dnešný hosť chce sedieť na čo najváženejšom mieste. Takéto predbiehanie sa pri zaujímaní miesta prebiehalo medzi bojarmi Moskovskej Rusy, ktorí sa navzájom snažili vytlačiť z popredných miest za cárskym stolom. Samozrejme, okrem stolov tých najbiednejších ľudí, takáto súťaživosť v ctižiadosti prebieha vo všetkých kútoch sveta, hoci nepozorovane.
Skromnosť je ťažko plniteľná forma dobra! Človek, chorobne premýšľajúci nad tým, čo robiť aby nebol postavením nižšie ale vyššie ako druhý, nie je schopný tvorivo pracovať. Tobôž nie duchovne. Toto sa vzťahuje zvlášť na nás duchovných. Slávybažnosť je znakom nie len morálnej, ale aj intelektuálnej stagnácie.
Nám ľuďom Christos v tých múdrych a pokojných slovách odhalil túto pravdu. Namiesto ostrého usvedčenia ľudstva ukázal svoje Božské milosrdenstvo uzdravením chorého. Bolo to v dome jedného z popredných farizejov a uskutočnilo sa to v sobotu, v sviatočný deň, keď bolo zakázané vykonávať akúkoľvek prácu. Ako dnes, aj vtedy mnohí nechápali, v čom spočíva duch náboženského sviatku, nechápali to, že nespočíva v mŕtvom písme vonkajšieho plnenia predpisov a príkazov, nechápali, že skutočný náboženský sviatok je dňom poslušnosti Bohu v duchu a pravde a prejavovaní milosrdenstva.
Čiže ľudia, ktorí nechápali tento náboženský zmysel sviatku považovali Christove uzdravenie chorého v sviatočný deň za porušenie prikázania o pokoji v siedmi deň. Takáto je slepota ľudí. Ale Pán prišiel aby zachránil slepých… V ten deň, keď bol Christos u farizejov ako hosť, „prišiel k Nemu akýsi človek, chorý na vodnatieľku. Tu prehovoril Isus a pýtal sa zákonníkov a farizejov: Je dovolené v sobotu uzdravovať a či nie? Oni však mlčali. On ho nato uchopil, uzdravil a prepustil. Potom k ním prehovoril a povedal: Ak niekomu z vás spadne do studne osol alebo vôl, či ho hneď nevytiahne aj v deň sobotný? A oni neboli schopní Mu na to odpovedať“. (Lk 14,2-6)
Dielom človeka je konať dobro a vždy pomáhať ľuďom, zvlášť v čase náboženských sviatkov. Každý deň je Božím dňom, a stvorený je pre dobro. A sviatkom viery je milosrdenstvo Božie a ľudské.
Učiac túto pravdu Spasiteľ ukázal, že prejavovaniu milosrdenstva najviac prekáža ľudská samoľúbosť, a preto, želajúc si uzdravenie všetkých ľudí povedal: „každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený“.
Mnohí v tomto svete nepoznajú duchovné zákony. No tie zákony existujú a popierajú neverenie v duchovnom svete. Smutný, odpudzujúci dojem zanecháva na všetkých, dokonca aj na neveriacich ľuďoch človek, ktorý seba sám pyšne chváli. A čím viac sa chváli a vyvyšuje, tým viac je pre ostatných úbohým. Takto pôsobí duchovný zákon. Čím je človek skromnejší, tým je pre ostatných milší. Skromných majú všetci radi, slávybažní všetkých odstrkujú. Zreteľne vidíme, že ten nemenný zákon pôsobí dokonca v neveriacich ľuďoch. A ak si neveriaci nevážia skromnosť v sebe, vždy si ju vážia v iných ľuďoch.
Nemýlime sa, ak skromnosť považujeme za jednu z najviac ukľudňujúcich čŕt ľudskej osobnosti. Skromnosť sa bezpochyby rovná milosrdenstvu, lebo človek len vďaka jedinej skromnosti už je milosrdný k druhým ľuďom, neobťažuje ich svojimi nárokmi, netrápi ich svojim poukazovaním na nejakú dôležitosť. Úmyselne alebo nie nepyšný vždy ako prvé vzdá česť Bohu a potom aj ľuďom, ktorí všetky svoje dary majú od Boha.
Skromný preto v živote nikdy neprehráva. Jeho talenty a hodnoty sa vďaka skromnosti nikdy nezmenšujú, naopak, rastú.
Skromnosť taktiež vôbec neznamená slabosť, ako si myslia niektorí, čo zo skromnosti majú strach. Ona, a len ona je silou a statočnosťou ducha. V živote spoločenstiev a národov kráča pýcha pred záhubou. Úroveň kultúry je priamo proporcionálna spoločenskej a medzinárodnej skromnosti. Preto Slovo, ktoré stvorilo svet, na seba prijalo život skromného Človeka a podstúpilo strastiplnú cestu života, ukazujúc ducha skromnosti, ako svetlo, ktoré vedie do nekonečnej slávy Nebeského kráľovstva. Pokora Isusa Christa je pečaťou pravdy v človeku.
Ľudská samoľúbosť sa najviac prejavuje práve v životných situáciách, pri návštevách, v hoteloch, pri stolovaní. Ako kedysi, aj dnešný hosť chce sedieť na čo najváženejšom mieste. Takéto predbiehanie sa pri zaujímaní miesta prebiehalo medzi bojarmi Moskovskej Rusy, ktorí sa navzájom snažili vytlačiť z popredných miest za cárskym stolom. Samozrejme, okrem stolov tých najbiednejších ľudí, takáto súťaživosť v ctižiadosti prebieha vo všetkých kútoch sveta, hoci nepozorovane.
Skromnosť je ťažko plniteľná forma dobra! Človek, chorobne premýšľajúci nad tým, čo robiť aby nebol postavením nižšie ale vyššie ako druhý, nie je schopný tvorivo pracovať. Tobôž nie duchovne. Toto sa vzťahuje zvlášť na nás duchovných. Slávybažnosť je znakom nie len morálnej, ale aj intelektuálnej stagnácie.
Nám ľuďom Christos v tých múdrych a pokojných slovách odhalil túto pravdu. Namiesto ostrého usvedčenia ľudstva ukázal svoje Božské milosrdenstvo uzdravením chorého. Bolo to v dome jedného z popredných farizejov a uskutočnilo sa to v sobotu, v sviatočný deň, keď bolo zakázané vykonávať akúkoľvek prácu. Ako dnes, aj vtedy mnohí nechápali, v čom spočíva duch náboženského sviatku, nechápali to, že nespočíva v mŕtvom písme vonkajšieho plnenia predpisov a príkazov, nechápali, že skutočný náboženský sviatok je dňom poslušnosti Bohu v duchu a pravde a prejavovaní milosrdenstva.
Čiže ľudia, ktorí nechápali tento náboženský zmysel sviatku považovali Christove uzdravenie chorého v sviatočný deň za porušenie prikázania o pokoji v siedmi deň. Takáto je slepota ľudí. Ale Pán prišiel aby zachránil slepých… V ten deň, keď bol Christos u farizejov ako hosť, „prišiel k Nemu akýsi človek, chorý na vodnatieľku. Tu prehovoril Isus a pýtal sa zákonníkov a farizejov: Je dovolené v sobotu uzdravovať a či nie? Oni však mlčali. On ho nato uchopil, uzdravil a prepustil. Potom k ním prehovoril a povedal: Ak niekomu z vás spadne do studne osol alebo vôl, či ho hneď nevytiahne aj v deň sobotný? A oni neboli schopní Mu na to odpovedať“. (Lk 14,2-6)
Dielom človeka je konať dobro a vždy pomáhať ľuďom, zvlášť v čase náboženských sviatkov. Každý deň je Božím dňom, a stvorený je pre dobro. A sviatkom viery je milosrdenstvo Božie a ľudské.
Učiac túto pravdu Spasiteľ ukázal, že prejavovaniu milosrdenstva najviac prekáža ľudská samoľúbosť, a preto, želajúc si uzdravenie všetkých ľudí povedal: „každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený“.
Mnohí v tomto svete nepoznajú duchovné zákony. No tie zákony existujú a popierajú neverenie v duchovnom svete. Smutný, odpudzujúci dojem zanecháva na všetkých, dokonca aj na neveriacich ľuďoch človek, ktorý seba sám pyšne chváli. A čím viac sa chváli a vyvyšuje, tým viac je pre ostatných úbohým. Takto pôsobí duchovný zákon. Čím je človek skromnejší, tým je pre ostatných milší. Skromných majú všetci radi, slávybažní všetkých odstrkujú. Zreteľne vidíme, že ten nemenný zákon pôsobí dokonca v neveriacich ľuďoch. A ak si neveriaci nevážia skromnosť v sebe, vždy si ju vážia v iných ľuďoch.
Nemýlime sa, ak skromnosť považujeme za jednu z najviac ukľudňujúcich čŕt ľudskej osobnosti. Skromnosť sa bezpochyby rovná milosrdenstvu, lebo človek len vďaka jedinej skromnosti už je milosrdný k druhým ľuďom, neobťažuje ich svojimi nárokmi, netrápi ich svojim poukazovaním na nejakú dôležitosť. Úmyselne alebo nie nepyšný vždy ako prvé vzdá česť Bohu a potom aj ľuďom, ktorí všetky svoje dary majú od Boha.
Skromný preto v živote nikdy neprehráva. Jeho talenty a hodnoty sa vďaka skromnosti nikdy nezmenšujú, naopak, rastú.
Skromnosť taktiež vôbec neznamená slabosť, ako si myslia niektorí, čo zo skromnosti majú strach. Ona, a len ona je silou a statočnosťou ducha. V živote spoločenstiev a národov kráča pýcha pred záhubou. Úroveň kultúry je priamo proporcionálna spoločenskej a medzinárodnej skromnosti. Preto Slovo, ktoré stvorilo svet, na seba prijalo život skromného Človeka a podstúpilo strastiplnú cestu života, ukazujúc ducha skromnosti, ako svetlo, ktoré vedie do nekonečnej slávy Nebeského kráľovstva. Pokora Isusa Christa je pečaťou pravdy v človeku.