Na pravé nedeľňajšie poludnie 14. júla stojím spolu s veliacimi dôstojníkmi svojich družstiev na kopčeku „Zelený breh“ neďaleko Kokošoviec pri Prešove a myslím na Leonida, kráľa Sparty, ako vedie svojich tristo mužov k Teplým bránam, kde na nich čaká protivník v podobe perzského dobyvateľa. Neočakáva pomoc z Grécka. Pozná vernosť a vnútornú silu svojich mužov. Ich heslom je úcta a česť, ich profesiou je boj.
Na pravé nedeľňajšie poludnie 14. júla 2019 stojím spolu s veliacimi dôstojníkmi svojich družstiev na kopčeku „Zelený breh“ a očakávam nie tristo, ale sedemdesiatpäť malých bojovníkov vo veku od 8 do 14 rokov, ktorí majú túžbu zúčastniť sa sparťanského výcviku. Kladieme si otázky: „Dokážeme ich naučiť prekonať samých seba? Dokážeme im odovzdať našu vieru?“
Konečne prišli. Tréning začína. Na tvárach počítačových a mobilových „maniakov“ vidím znechutenie a nezáujem. V očiach menších a ťažších čítam obavy z prekonávania vytýčených prekážok. Po vysvetlení správnej techniky a prvých skúsenostiach, sa ich oči rozjasňujú. Slzy strachu striedajú slzy šťastia. Znechutenie strieda prekvapenie. To však ešte malí sparťania nevedia, že stanovíšť každý deň pribudne viac a viac, kým sa ich počet nezastaví na čísle pätnásť. Šplhanie, lezenie, prenášanie ťažkých predmetov či podliezanie ostnatého drôtu je len začiatok. Dennodenne tečie pot aj krv. Na unavené svalstvo, odreniny a narazené končatiny sa už prestávajú sťažovať. Večer prichádza zaslúžený odpočinok v podobe zábavy. Bojovník však musí byť aj psychicky vyrovnaný, k čomu nám pomáha modlitba, sv. omša a zamyslenia našich hostí – kňazov Ordinariátu OS a OZ SR. Pre povzbudenie si v stredu ideme do Solivaru pozrieť ako ťažko pod zemou v soľných baniach pracovali naši predkovia. Boj na zemi aj vo vzduchu nám objasňujú vojaci z Vrtuľníkového krídla gen. Jána Ambruša a špeciálneho práporu ISTAR v Prešove. Nasleduje prvá výzva, prvá skúška. Odhodlali sme sa vyzvať bojovníka, ktorý je profesionálom vo futbalovom zápolení. CFT Academy – národné dievčenské futbalové družstvo má svoje sústredenie v neďalekom tábore. Porazí Dávid Goliáša…? Nestalo sa. Napriek nepomeru hráčov (13:6) do základného tábora odchádzame s výsledkom 12:0. Bod pre fyzického protivníka. Avšak mňa, veliteľa tejto malej skupiny, teší uvedomenie si, že mojich zverencov táto zdrvujúca porážka nezlomila, ale naštartovala k ďalším výkonom. Výcvik neskončil a ani tento deň, ktorý pokračuje skúškou odvahy v podobe nočného prežitia a plnenia ďalších namáhavých úloh. Vo štvrtok ráno prebieha posledný tréning pred blížiacim sa zápolením. K večeru sa z bojových masiek stávajú masky karnevalové a uvoľnenie prichádza aj pri spoločnej opekačke a tancovačke s dievčatami z CFT. Zdoláme zajtra nepriateľa väčšieho než sme my sami? Porazíme svoju vlastnú pohodlnosť, lenivosť a nedisciplinovanosť?
V piatok ráno prichádzajú rodičia povzbudzovať svoje ratolesti. Niektorí sa chystajú zdolať trať, iní čakajú v cieľovej rovinke s fotoaparátom. Lenže ich deti už nie sú iba ratolesti. V piatok predo mnou stojí družstvo malých bojovníkov schopných ako jeden muž počúvnuť a vykonať rozkaz: „Pozor!; Pohov!; Vpravo a vľavo vbok!“ Vítame medzi sebou Leonida, kráľa Sparty, ktorý nás odštartuje zvyčajnou otázkou: „Sparta…, kým si?“. Odpoveď prichádza sama prostredníctvom každého súťažiaceho, ktorý s vervou vyštartuje do ostrého kopca a o nejaký čas dobieha do cieľa, kde si preberá medailu z rúk Heleny Trójskej.
Odpoveď rastie v srdci každého: „ Som bojovník. Dobrý boj som bojoval, vieru som zachoval. Prekonal som samého seba i absenciu technických vymožeností. Odchádzam domov silnejší, tešiac sa na nasledujúci ročník tábora pre malých bojovníkov.“ AROO, AROO, AROO!
V piatok večer 19. júla stojím spolu s veliacimi dôstojníkmi svojich družstiev na kopčeku „Zelený breh“ a v očiach mám slzu radosti…
